Rozhovor v HN: O európskych ochranných clách na oceľ

Ako je na tom európsky oceliarsky priemysel? Je sebestačný?

Od roku 2016 je EÚ čistým importérom ocele. V minulom roku sa jej doviezlo o zhruba 3 mil. ton viac ako sa vyviezlo. Pre samotnú sebestačnosť by však clá nemali predstavovať problém, importy predstavovali menej ako 2% celkovej spotreby. Navyše, clá sa netýkajú všetkých kategórií ocele a týkajú sa len importov, ktoré presiahnu priemer importov z posledných troch rokov.

Odkiaľ k do Únie prúdi najviac ocele a v akom objeme (ak sa dajú tak aspoň hlavní traja dovozcovia)?

V roku 2017 bolo do EÚ dovezených 26 mil. ton ocele. Najväčší podiel na dovoze mali India a Turecko (viac ako 14%). Ďalšími veľkými dodávateľmi ocele sú Čína, Južná Kórea, Rusko a Ukrajina.  Od roku 2012 sa importy ocele do EÚ takmer zdvojnásobili. V tomto období bol zaznamenaný prudký rast dovozu predovšetkým z ázijských krajín, na čele s Indiou.

Nie je skôr riešením liberalizovať trh pristupovať k ochranným krokom tohto typu? Znamenalo by pre výrobcov konečnú vpustenie všetkej lacnej oceli na náš trh?

V konečnom dôsledku by bola situácia bez dodatočných ciel lepšia. V roku 2017 pracovalo v oceliarskom priemysle v EÚ celkovo 327 tis. ľudí. To predstavuje len jedno percento celkovej zamestnanosti vo výrobnej sfére. Vyššie ceny ocele v porovnaní so situáciou bez ciel, ktoré budú priamym dôsledkom týchto ciel, totiž negatívne ovplyvnia tvorbu pracovných miest v iných sektoroch. Oceľ je využívaná v mnohých sektoroch. Najviac sa jej v EÚ spotrebuje v stavebníctve, viac ako tretina. Zhruba pätina sa spotrebuje v automobilovom priemysle. Ďalších 15% v strojárstve a vo výrobe kovových výrobkov. Čistý efekt na trh práce teda môže byť pokojne negatívny, takisto ako to odhadujú takmer všetky analýzy pre USA.

Kam podľa vás poputuje oceľ, ktorá sa nedostane na náš ani na americký trh?

Z pretlaku ocele budú benefitovať predovšetkým krajiny, ktoré sú veľkými čistými importérmi ocele a nemajú silný domáci oceliarsky priemysel. Pretlak ocele na svetových trhoch zníži ceny ich dovozov. Bavíme sa predovšetkým o rýchlo rastúcich ekonomikách v juhovýchodnej Ázii ako Thajsko, Indonézia, Vietnam, Filipíny, či Indonézia.

Budú musieť kvôli pretlaku pristupovať k clám aj ostatné krajiny? (Napr. Rusko, či Stredný východ)?

Je to pravdepodobný scenár. O takomto kroku sa už hovorí v Kanade. Zavedenie ciel v EÚ tieto debaty len posilní. A to nielen v Kanade, ale aj v ďalších krajinách.

Boli by európske clá na oceľ nutné, ak by s obchodnou vojnou nezačalo USA? Resp. čo spôsobilo tento jav?

S veľkou pravdepodobnosťou by k nim nedošlo. Minimálne nie teraz. EÚ sa obáva rastu importov, ktoré budú spôsobené vyššou produkciou ocele v USA. Na druhej strane však v EÚ existuje apetít po ochrane oceliarskeho priemyslu. Napríklad v roku 2017 zaviedla clá na niektoré čínske produkty z ocele. Zástancom väčšej ochrany teda americké clá určite padli vhod.

Aký bol hlavný dôvod zavedenia európskych ciel? Začala k nám prúdiť odklonená oceľ z USA?

Aktuálne sa jedná skôr o preventívne opatrenie. Americkí oceliari nemali šancu si za tých niekoľko týždňov, počas ktorých tieto clá platia, vybudovať dodatočné kapacity na produkciu ocele. V súčasnosti teda Spojené štáty dovážajú kvôli clám drahšiu oceľ. Odklonenie exportov ocele do USA začne svet pociťovať najskôr o niekoľko mesiacov.

Bude mať protekcionistický krok vplyv aj na ekonomiky jednotlivých krajín?

Samozrejme, a to v podobe vyšších cien ocele ako by boli bez ciel. Nemalo by sa však jednať o výrazný dopad. Najmä keď sa clá týkajú len importov, ktoré presiahnu priemerné importy za posledné tri roky. Bavíme sa o stotinách percenta HDP.

 Pomôžu európskym oceliarom dané kroky Únie? Resp. bude sa im dariť lepšie?

Ako už bolo povedané, európskym oceliarom vyššia úroveň ochrany pomôže. Pôjde to však na úkor iných odvetví, pre ktoré je oceľ vstupnou surovinou.