Obchádzanie Hormuzu: štáty Perzského zálivu pretekajú s časom

Štáty Perzského zálivu urýchľujú výstavbu ropovodov, plynovodov a prístavov a predbiehajú sa v nových nápadoch, ako obísť Hormuzský prieliv. Projekty sú technicky aj finančne uskutočniteľné, súčasnú krízu však nevyriešia.

Aj keby sa práce začali okamžite, významné zvýšenie alternatívnej exportnej kapacity by pravdepodobne prišlo až v roku 2027, zatiaľ čo dôkladnejšia prestavba regionálneho systému by trvala až do konca dekády.

Zatiaľ čo ropa a ďalšie palivá môžu ťažiť z existujúcich aj budúcich alternatívnych trás, katarský LNG zostáva odrezaný od trhov a vyhliadky na alternatívne exportné koridory sú obmedzené.

V súčasnosti majú iba Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty veľké funkčné exportné trasy, ktoré obchádzajú Hormuz. Ich kombinovaná kapacita predstavuje približne 6 až 7 mil. barelov denne. To pomáha zmierniť ponukový šok, ale problém to nerieši.

Aj pri úplnom uzavretí Hormuzského prielivu zostávajú alternatívne trasy, ktoré s rôznou účinnosťou dokážu presunúť zhruba 40 % exportu z Perzského zálivu. V praxi to znamená, že z približne 20 až 30 % globálnej ponuky palív alebo hnojív, ktorú predtým zabezpečovali krajiny Perzského zálivu, zmizlo z trhu iba asi 15 %. To je stále nepriaznivé, ale nie také kritické, ako by sa mohlo zdať.

Stojí tiež za doplnenie, že Hormuzský prieliv nie je nikdy „úplne“ uzavretý. Iránske metódy útokov na lode zostávajú veľmi primitívne, čo v kombinácii s prudko rastúcimi sadzbami za prepravu znamená, že niektorí kapitáni sa rozhodnú blokádu prelomiť a riskovať ostreľovanie.

Scenár dlhodobej vojny s Iránom je však čoraz pravdepodobnejší. Ak sa naplní, krajiny Perzského zálivu si nemôžu dovoliť spoliehať sa na riskantné námorné manévre a preťažené alternatívne trasy.

Potrebné sú obrovské, drahé a ambiciózne projekty, ktoré dokážu skutočne zmeniť regionálnu rovnováhu síl, a to rýchlo. Perzský záliv môže byť jedným z miest, kde majú takéto projekty najväčšiu šancu na úspech.

SAE sú najbližšie k skutočnému prielomu

Najpokročilejší projekt realizujú Spojené arabské emiráty. Existujúci ropovod Habshan–Fujairah dokáže prepraviť približne 1,5 až 2 mil. barelov denne z ropných polí do prístavu nachádzajúceho sa mimo prielivu. Druhá linka, ktorá je teraz vo výstavbe, má túto priepustnosť takmer zdvojnásobiť. V máji ADNOC uviedol, že investícia bola „zhruba z 50 %“ dokončená. Plná prevádzka je plánovaná už na rok 2027.

Ide o najpriamočiarejší a najjednoduchší z projektov navrhovaných v regióne. Dodatočných zhruba 1,5 mil. barelov denne je veľa a významne by to zlepšilo ponukovú situáciu, prístav však zostáva v dosahu iránskych rakiet a dronov, čo by v budúcnosti mohlo ovplyvniť jeho priepustnosť.

SAE zároveň plánujú potrubie pre benzín, naftu a letecké palivo, ako aj rozšírenie prístavu na východnom pobreží. Úrady sú pomerne sebavedomé a už hovoria o znížení závislosti od Hormuzu na nulu. Tieto ambície by však nemali byť nesprávne pochopené: obísť Hormuzský prieliv v podmienkach Blízkeho východu je uskutočniteľné a ekonomicky zmysluplné. Jedinou otvorenou otázkou je časový horizont. Odstrihnutie závislosti SAE od Hormuzského prielivu je otázkou rokov, nie kvartálov.

East-West

Saudská Arábia má ropovod East-West, ktorý spája východné ropné polia s prístavom Yanbu pri Červenom mori. Ide o najdôležitejšiu alternatívu k Hormuzu, s nominálnou kapacitou okolo 7 mil. barelov denne, hoci v praxi ide približne o 4 až 5 mil. barelov denne.

Rijád zvažuje zvýšenie kapacity systému o 1 až 2 mil. barelov denne. Ide však o projekt úplne iného rozsahu. Ropovod East-West je dlhý výrazne viac než tisíc kilometrov a vedie stredom Arabskej púšte, jednej z najnehostinnejších oblastí na Zemi. Realistický časový horizont dokončenia rozšírenia kapacity týmto smerom je medzi rokmi 2029 a 2031.

Ani táto trasa nie je bez kinetického rizika. V susednom Jemene pôsobia Húsíovia, ktorí sa v spolupráci s Iránom snažia ohrozovať komerčnú lodnú dopravu cez Červené more a Adenský záliv. Hrozba zo strany Húsíov je významná, ale stále o rád menšia než tá, ktorú predstavuje Irán. Vzhľadom na iránsku blokádu však môže skupina čeliť rastúcim ťažkostiam s udržaním operácií.

Zložitá situácia Iraku a Kuvajtu

Tam, kde sa nepohodlie mení na úplné zúfalstvo, sú Irak a Kuvajt. Kuvajt nemá žiadnu nezávislú exportnú trasu, ktorá by obchádzala Hormuz. Počas blokády krajina znížila produkciu na potreby domáceho trhu a vypovedala kontrakty s odvolaním sa na doložku vyššej moci.

Irak je v lepšej pozícii, pretože má určité alternatívy, žiadna z nich však nedokáže rýchlo nahradiť prístavy v Basre. Ropovod Kirkúk–Ceyhan do Turecka má nominálnu kapacitu takmer 1,5 mil. barelov denne, skutočné využitie však zostáva nízke. V ceste stoja technické aj politické problémy.

Irak vyváža približne 50 000 barelov denne cestnou dopravou. Ide o záchranné lano pre štátny rozpočet, ale v meradle trhu je tento objem mikroskopický. Krajina začala výstavbu hlavnej trasy Basra–Haditha s projektovanou kapacitou 2,5 mil. barelov. Haditha však leží hlboko vo vnútrozemí. Plný export by si vyžadoval ďalšie napojenie na Turecko, Sýriu alebo Jordánsko.

Skutočný trhový dopad tejto investície je preto možný najskôr okolo roku 2029, s plnším efektom až v rokoch 2030 až 2032.

Katar bez alternatív

Situácia Kataru je najťažšia. Katar si zvolil ambicióznu stratégiu špecializácie na export zemného plynu, aby si zabezpečil lepšiu trhovú pozíciu a vyššie marže. Až do vypuknutia vojny medzi USA a Iránom táto stratégia fungovala veľmi dobre. Teraz sa však mení na obrovskú záťaž.

Plynovod k Červenému moru, Ománu alebo Fujairah by nestačil na nahradenie súčasných terminálov. Na novom pobreží by bolo potrebné vybudovať zariadenia na spracovanie a skvapalňovanie plynu, kryogénne zásobníky aj terminál pre špecializované plavidlá. Takáto investícia by bola oveľa drahšia a časovo náročnejšia než štandardná infraštruktúra. V súčasnosti zostávajú všetky iniciatívy vo fáze plánovania.

Bilancia

• Do konca roka 2026 bude zvýšenie kapacity aj v najlepšom scenári zanedbateľné.
• V druhej polovici roka 2027 by dodatočná kapacita mohla byť vyššia približne o 1,5 až 3 mil. barelov denne.
• Skutočná „revolúcia“ môže prísť až v období rokov 2028 až 2030, s realistickým zvýšením kapacity mimo Hormuz o 6 mil. barelov denne.

Komunikácia štátov Perzského zálivu preto naznačuje skutočné obavy, čo samo osebe možno vnímať ako signál, že kampaň v Iráne nie je blízko konca.

Tlak nie je rozložený rovnomerne:

• Saudská Arábia a SAE presadzujú dlhodobú stratégiu odolnosti voči iránskym útokom.
• Katar stále analyzuje svoje možnosti.
• Kuvajt a Irak medzitým bojujú o prežitie.