Ropa klesá o 2 % pre možnú dohodu s Iránom 🛢️

V pozadí však zostáva viacero otázok:

• Čo majú rokovania dosiahnuť?
• Je riziko konfliktu reálne?
• Ak áno, aké by mohli byť dôsledky pre trh?

Ciele všetkých zúčastnených strán sú pomerne jasné a často vzájomne protichodné.

USA chcú, aby bol Irán zbavený svojho jadrového programu a ak je to možné, aby obmedzil aj svoj konvenčný arzenál rakiet a dronov.
Irán sa naopak snaží zachovať status quo bez skutočných ústupkov a stavia na tom, že ak bude rokovania dostatočne dlho naťahovať a dávať prázdne sľuby, nejaká vnútorná alebo vonkajšia kríza odvedie pozornosť USA. Islamská republika by tak získala čas na stabilizáciu situácie doma a obnovu časti svojho arzenálu aj jadrového programu.

Administratíva Donalda Trumpa sa pravdepodobne poučila z chýb vlády prezidenta Baracka Obamu, ktorá bola zodpovedná za prvú „jadrovú dohodu“, ktorú Irán v nasledujúcich rokoch čoraz otvorenejšie porušoval. Nová dohoda má byť komplexnejšia a jej ustanovenia majú podliehať prísnemu a nepretržitému dohľadu. Napriek náročnej situácii Iránu a jeho deklarovanej snahe o deeskaláciu predstavitelia islamskej republiky jasne uvádzajú, že úplné vzdanie sa obohacovania uránu neprichádza do úvahy.

Komentátori z rôznych kruhov poukazujú na deklarovanú snahu Donalda Trumpa „uzatvárať dohody“, čo je jedna z charakteristických čŕt nového prezidenta. Politiku, najmä zahraničnú, však treba hodnotiť podľa činov, nie slov. Kroky americkej administratívy naznačujú bezprecedentnú koncentráciu ozbrojených síl v Perzskom zálive. Zhodou okolností tento nárast síl nielenže neustal, ale ani nespomalil, a do regiónu sú každý deň presúvané ďalšie vojenské kapacity.
Bez ohľadu na zložitú vnútornú situáciu Iránu jeho predstavitelia neusilujú o skutočné dohody. Chcú, aby ich stratégia a zbrojné programy uspeli za každú cenu.

USA si to uvedomujú, no „hrajú v inej lige“. Pre USA musí byť víťazstvo rýchle, relatívne „čisté“ a úplné. Je veľmi pravdepodobné, že USA už rozhodli o údere. Súčasné rokovania sú z veľkej časti performatívne a majú okrem iného uspať Irán aj jeho spojencov. USA zaútočia v momente, keď budú podmienky ideálne, čo si však vyžaduje značné zdroje. Irán je omnoho vážnejším protivníkom než Líbya, Irak či Venezuela.

Údery na Irán by predstavovali „operáciu na otvorenom srdci“ pre ropný trh. Región je husto pokrytý ropovodmi, ťažobnými platformami a prístavmi. Zároveň predstavuje viac než 30 % globálnej produkcie ropy a plynu a viac než 20 % svetovej ropy a podobný objem zemného plynu prechádza Hormuzským prielivom.

Aj krátka a lokálna výmena paľby by mohla viesť k výraznému skoku cien ropy. To by bez ohľadu na fundamenty mohlo vystrašiť finančné trhy, keďže centrálne banky sú stále silne zamerané na proces dezinflácie.

V súčasnosti však trh vníma výrazný prebytok ponuky ropy, hoci niektorí analytici tvrdia, že jeho rozsah je nadhodnotený. Aj keby došlo k dočasnej blokáde Hormuzského prielivu a poškodeniu časti regionálnej infraštruktúry, nemalo by to zásadne zmeniť makroekonomickú situáciu a cenové nárasty by mali zostať krátkodobé.

Ak by však proti všetkým očakávaniam došlo k „dohode“ alebo inému urovnaniu, možno očakávať výrazný pokles cien ropy a dočasné oslabenie zlata. Bez geopolitickej „rizikovej prémie“ by sa ropa mohla vrátiť k úrovni okolo 55 USD za barel.

Základný scenár naďalej počíta s tým, že rokovania sú skôr rétorickým cvičením než skutočným pokusom o dohodu. Úder na Irán je preto skôr otázkou „kedy“ než „či“. Volatilita na ropnom trhu by v takom prípade mohla byť vysoká, no pravdepodobne krátkodobá.